Hlava ČSLA Zbraně Technika Výstroj Výzbroj Služba Fórum Muzeum KVH ČSLA Spolubojovníci ČSLA Zbraně Technika Výstroj Výzbroj Služba KVH Forum Spolubojovníci

"Vianoce v plnej bojovej pohotovosti"

V lete roku 1966 som dostal povolávací rozkaz. Ako zberná stanica regrútov smerom na Prahu boli určené Košice. Keď som vošiel do areálu železničnej stanice, už pri pohľade na budúcich obrancov socialistickej vlasti som videl, do akej partie sa to vlastne dostávam. Takmer každý regrút mal v ruke fľašu a na znak bojového kamarátstva ponúkali alkohol okolostojacim.

Keďže situácia začínala byť vážna a zo zdravotných dôvodov aj pomerne nebezpečná, tak za stanicou Poprad som sa radšej ukryl do záchodu za tým účelom, aby som sa náhodou neotrávil alkoholom.

Ráno sme sa ocitli v stanici Kolín, ktorá bola našou výstupnou. Málokto si pamätal, čo bolo včera. Z ničoho nič sa ozvali pokriky a nadávky ako napr. "Delej vole" atd. Ako Slováci sme netušili, že je to český, v podstate mierumilovný žargón, a tak sme to vnímali ako urážku. Strhla sa teda prvá bitka v nespočetnom rade ďalších, ktoré tvorili súčasť bojovej morálky a individuálneho výcviku v čase osobného voľna v mužstve aj počas nasledujúcich dní služby.
A to bol samozrejme ešte len začiatok...

V kasárňach sme sa ocitli  v  bojovej nálade. Nahnali nás do horúcej sprchy a potom prišiel na svoje holič, ktorý pravdepodobne nemal ani vyučný list, strihal totiž od buka do buka.  Program pokračoval tým, že sme obdržali stejnokroj, vtedy ešte súkenné uniformy. Výber sa neriadil podľa veľkosti, ale ako kto vyfasoval. Vyzerali sme ako strašidlá. Nikomu nikde nič nepasovalo, raz to bolo priveľké, raz zase primalé, nikdy nie  však tak ako má byť. Zrkadlá ukázali holú pravdu a my sa nezdržali smiechu pri pohľade na seba. Nakoniec sme dostali úkol povymieňať si jednotlivé časti uniformy medzi sebou.

Blížili sa prvé Vianoce na vojne, sviatky mieru, lásky a pokoja. To sme ešte netušili čo nás čaká. Naši českí spolubojovníci,  vraveli, že oni pôjdu domov prvý rok a my ten nasledujúci. Ako "holuby" sme ani inú možnosť nemali. Preto sme domov poslali listy, aby nám niečo na tie sviatky poslali, aby nám nebolo smutno. Chceli sme samozrejme niečo, čoby nám pripomínalo domáce prostredie. Mojím spolubojovníkom to vyšlo nadmieru dobre. V každom balíku sa totiž nachádzala ,,samohonka" domáca pálenka, čo je odborný prírodovedecký názov daného produktu. Kto nemal nič, tak ten musel nakúpiť pivo za žold, to bol môj prípad. Rodičia my poslali čokoládky, orechy, keksy, jabĺčka, žiaľ na vojne sa to nenosilo.

Nasledovala slávnostná večera, kde veliteľ so svojim štábom ocenil našu  službu vlasti cez vianočné sviatky. Nezabudol podotknúť, že sme bojový útvar, aby sme túto skutočnosť vzali na vedomie a že je na nás hrdý. My sme samozrejme netrpezlivo očakávali jeho odchod. Keď sa tak stalo, začalo sa mierne povedané piť, a to spôsobom obzvlášť náročným - samohonku sme miešali s pivom. Keď sme pomaly strácali zdravý rozum, prikmotril sa k nám jeden miestny vojak bývajúci neďaleko s prosbou, či by sme ho neodviezli na vozidle domov, keďže opušťák nedostal lebo patril do skupiny bažantov. Nastala bojová porada, z ktorej vzišiel nápad hodný alkoholových hláv.

Z autoparku sme odcudzili sanitku a spustili sme sirénu. Dozorní na bráne si mysleli, že v nej máme nejaký ťažký prípad, preto nám bez problémov otvoril hlavnú kasárenskú bránu. V skutočnosti sme však viezli vojaka, ktorý sa už tešil na štedrú večeru v kruhu svojej rodiny. Netešil sa však dlho. Opitý šofér po pár metroch zišiel z cesty. To by ešte nebolo nič, avšak v ceste stálo niekoľko sliviek, ktorých plody už nik neochutnal... Za obeť ich padlo celkovo sedem. Mali tú smolu, že boli vysadené pri ceste.

Sanitka sa vplyvom nárazov zastavila, a keď sme z nej vystúpili, s hrôzou sme zistili, že vyzerá tak, ako by práve dorazila zo Stalingradu. Bola kompletne nepojazdná. S touto variantou náš plán nepočítal. Preto sme museli vymyslieť nový. Ten spočíval v rýchlom pešom presune naspäť do útvaru, kde sme sa dostali skokom cez plot. Zobrali sme ďalšie vozidlo, pričom sme na bráne vysvetľovali, že treba vyprostiť sanitku, ktorá dostala šmyk a zišla z cesty. Keď sme sanitku doviezli do útvaru ešte stále v značnom opojení sme ju začali  dávať do pôvodného stavu - sekerami sme v parku vyrovnávali pokrivený  plech! Bolo už  02 : 00 ráno. Podľa hluku sa všetci dozorní útvarov zhŕkli  do parku, neverili vlastným očiam, či sa im to sníva, alebo je to skutočnosť. Bez väčších vysvetľovaní nás pozatvárali do basy.

Po vyšetrovacej väzbe hlavné pojednávanie sa konalo na Pankráci. Po rôznych otázkach sa prokurátor opýtal vodiča: ,, Prečo ste  sanitné vozidlo nezastavili už pri prvej slivke". Ten sa naň  pozrel a odpovedal: ,,Ja budzem úprimný pán prokurátor, ja som nezbačel šlivky, ja som sebe myšlel, že mi klepajú ventily na motore". V súdnej sále nastal neutíchajúci smiech. Smial sa prokurátor, sudca, obhajcovia, zapisovateľka i všetci prítomní. Táto priama reč šoféra sanitky pomerne vážnym spôsobom narušila dôstojnosť procesu, ale dokázala zmierniť tresty. Vodič dostal 2 roky s podmienkou  a náhradu celej škody.

Takto sa neslávne skončili naše prvé Vianoce na vojne.

Juraj Vrábel

Zpět na seznam článků

Vyhledat
Webarchiv


TOPlist

Creative Commons License
veškeré texty i fotografie zde uveřejněné podléhají licenci Creative Commons BY-NC-ND

 

Klub vojenské historie ČESKOSLOVENSKÉ LIDOVÉ ARMÁDY
http://www.csla.cz - http://forum.csla.cz - http://kvh.csla.cz

ZBRANĚ Pusky