Hlava ČSLA Zbraně Technika Výstroj Výzbroj Služba Fórum Muzeum KVH ČSLA Spolubojovníci ČSLA Zbraně Technika Výstroj Výzbroj Služba KVH Forum Spolubojovníci

Neskorý nástup

Narukoval som 3.10.1988 do Trebišova. Už vo vlaku vznikali určité známosti – zárodky budúcich vojenských priateľstiev. Po príchode do kasární, nás tak ostrihali, že sme sa mnohí spoznávali len podľa hlasu, alebo ak niekto z nejakej skupinky náhodou zostal vonku a tí ostrihaní ho oslovovali, keď vyšli von a znovu sa mu predstavovali.

Už sme boli asi týždeň na PŠ VDr OT-64, keď sme zistili, že ešte niekto chýba. Volal sa myslím Josef Zázvorka, kluk z Prahy. Nás ostatných strihali kaderníčky-učnice, ktoré kontrolovala majsterska odborného výcviku, tak sme aj „nejako“ vyzerali. Ale jeho ostrihali mazáci a ešte aj len nožnicami. Narobili mu také schody a jaskyne, až sme sa museli smiať, len keď sme ho videli.

Ako sme tak asi na 8.-9. deň „šprtali“ prísahu a inú teóriu, poddôstojník na nás dával pozor, aby sme nečítali Obranu lidu a iné „humoristické“ komunistické periodiká, zrazu sa prihlásil vojak Jožko Zázvorka, či si nemôžeme dať prestávku, ale lepšie by bolo aj nejakú cigaretku. Výbuch smiechu. Poddôstojník sa opýtal, či to myslí vážne. Jožko prisvedčil. Ďalší výbuch smiechu. Znovu otázka poddôstojníka, či to myslí naozaj vážne. Jožko zas prisvedčil úplne s vážnou tvárou. Ozval sa výbuch smiechu a my sme „vyfasovali“ ďalších dvadsať minút navyše bez prestávky. Pre vysvetlenie treba dodať, že na našej rote sa nešlo podľa školských hodín, ale na celé hodiny. A ak niekoho poddôstojníci načapali čítať alebo driemať, vyfasovali sme ešte „pár minút“ navyše bez prestávky.

Vojak Josef Zázvorka ešte nebol vojakom. Myslel si, že je na civilnej škole, aj keď bol na poddôstojníckej škole, ale čo som zažil asi za 18 mesiacov neskôr v Tachove, to nemalo chybu: Vonku už niekoľko mesiacov „zúrila“ demokracia, ale v kasárňach to moc vidno nebolo. Až na ojedinelý prípad.

Bola sobota. Bol som práve vtedy veliteľom útvarovej stráže s celkom dobrou partiou. Ako supráci sme sa vyhli tzv. PHD. Už len preto, že demokracia sa nás dotkla v tom, že z veľkého komunistu - veliteľa pluku, sa stal veľký demokrat a zreorganizoval celý pluk tak, že na každý prapor dal iba rovnaké čísla. Druhá demokratizačná zmena bola lepšia: celodenná smena (CS) už nezačínala malým rozdelením o 14:00 hod a veľkým o 15:00 hod, ale o 08:00 a 10:00 hod. Sobota sľubovala kľud, keď sa mi rozdrnčal telefón a videl som, že je to dozorný útvaru. S tušením, že nič dobrého to nebude, som zdvihol telefón a až vzorne poradovo som sa predstavil. Na druhom konci sa ozval náčelník štábu pluku (NŠP) pplk. Jiří (radšej nepíšem jeho pravé meno):
„Četaři, čekám vás u dozorčího pluku. Přijďte i s vyvazečem. Je vyvazeč malý nebo veliký?“
„Veľký.“
„Tak proč ještě nejste tady? Zbraně nechte na strážnici!“, položil telefón.
„Do čerta, čo sa také stalo, že mi volá sám náčelník štábu pluku?“
"Mám to menej ako za 180 a skončím v base, ktorej som sa rok a pol vyhýbal“, pomyslel som si a začal preberať všetky svoje hriechy, či medzi nimi nie je nejaký, za ktorý by ma mohli odvolať z velenia stráže a rovno v sobotu dať do zadržovačky, pretože by som tam tvrdol do pondelku ranného nástupu, alebo až do rozkazu. Zadržovačka sa do basy nepočítala.

Znovu zadrnčal telefón. Hneď vedľa mňa stál zástupca veliteľa stráže, ktorý sčasti počul, sčasti som mu rýchlo povedal o čom bol telefonát. Ukázal som mu na aparát so smiechom, že asi sa práve stal veliteľom stráže. Zodvihol ho a predstavil sa.
„Zástupče, proč ještě velitel a vyvaděč nejsou tady? “, koniec hovoru.
Ani nemusím písať, kto to bol. Zavolal som vyvádzača väzňov a vzali sme to klusom k dozornému pluku. Po vstupe do miestnosti som sa vzorne predstavil a začal pátrať po miestnosti, pretože tvár NŠP bola hrozná. Jeho oči hľadeli jedným smerom. Na plechovej bedni s muníciou sedel hipík. Áno, ozajstný hipík. Vlasy až do pol chrbta, na tvári najmenej týždňové strnisko, kožená čierna bunda riadne cvočkovaná, modré rifle riadne zodraté a deravé. Už len okuliare lenonky mu chýbali. Samozrejme riadne spitý. V ruke fľaša piva a ako sme neskôr zistili, vo vnútornom vrecku mal pollitrovku tvrdého alkoholu. Ešte som zachytil, že pplk. Jiří drží v ruke Povolávací rozkaz a vystrelil na hipíka:
„Naposled se vás ptám, proč jste přijel v sobotu, když jste tady měl být už v pondělí dopoledne?“
Hipík, riadne podnapitým hlasom: „Nech mě, vole! Neprskej na mě, vole! Prostě mi došli penízky, vole.“
Nejako som spolu s vyvádzačom zamrzol na mieste. Obaja, čo sme už boli na vojne viac ako 18 mesiacov. Veď pre veriacich vojakov bol veliteľ pluku hneď prvá osoba po bohu a pre vojakov ateistov, najvyššia autorita na svete. Náčelník štábu pluku, bol zas prvá osoba po veliteľovi pluku. Tu je niekto, kto sa ho nebojí!!! Aj keď je opitý.

Pplk. Jiří zas vyštekol: „Kde jste byl do teďka?“
„Vole, co se staráš, vole? Vole, v Tachově, vole.“
„Vyndejte si tkaničky z bot!“
„Vole, ani mne nehne, vole.“
NŠP sa zohol k hipikovi a chcel mu rozviazať šnúrky na topánkach, podobných kanadám.
„Ty, vole, vole, ty kokote, vole, debile, co to děláš?“
A nastala medzi nimi riadna strkanica. Stokilový NŠP proti asi o polovicu menšiemu hipikovi, ktorý navyše mal v ruke fľašu. Ako zápas rýchlo začal, tak rýchlo aj skončil, pretože si asi NŠP uvedomil, že naťahovať sa s hipikom je pod jeho úroveň.

Prikázal mi, nech mu šnúrky z topánok vyberiem ja. Proti tomuto činu som sa od hipika dočkal podobných protestov ako NŠP. Asi pplk. Jiřímu došla trpezlivosť, lebo sa otočil na mňa, či nemám nožík. Podal som mu ho. Prikázal dvojmetrovému zavalitému vyvádzačovi, ktorému bol asi tak po plecia, nech podrží hipika a rozrezal mu šnúrky na topánkach od hora až nadol. Hipik ho akurát stihol trošku poliať zvyškom piva, počastovať nadávkami, ktoré som už napísal, volať o pomoc a vypadla mu spomínaná pollitrovka.

NŠP rozrezané šnúrky pozbieral a podal ich hipikovi. Mne zas nožík. Keďže nadávky neprestávali, dostali sme rozkaz, nech ho dáme do zadržovačky.
„Ty vole, ty kokote, ty debile, ty chudáku, ty tlustý hovado, vrať mi moje tkaničky, moje pivo, moji flašku!“
Vyvádzač začal opatrne ťahať hipíka z bedne s muníciou, ale tomu sa nechcelo. Tak ho mykol až vyskočil, ale zas sa snažil sadnúť si na zem. Vytiahol ho z miestnosti. Ja som sa pretiahol dvermi spolu s nimi, ani sa nebolo treba žiadať o povolenie na odchod. Ako sa hipik dostal von, zbadal, že ho ťaháme do kasární, začal volať o pomoc.

Od dozorného pluku vyšiel NŠP a prikázal ponáhľať sa na strážnicu. Dobre bolo mať veľkého vyvádzača. Ten hipika chytil okolo pása, zdvihol a začal niesť pod pazuchou ako vrecko. Kvôli hipikovmu kriku sme sa ponáhľali čo najviac. Hipika sme strčili do zadržovacej cely, ale neohrial sa tam dlhšie asi ako dve hodiny. Prišli po neho príslušníci SNB, pretože vraj pred prísahou nemôže byť vo vojenskej base. Ešte sa tam stihol vymočiť. Kôpku síce sľuboval, ale nestihol. Hipik bol v pondelok späť. V utorok ráno som ho videl ostrihaného. Aj na ňom sa vyšantili mazáci, ale omnoho-omnoho horšie. Ani nenapíšem ako. Ale celý mesiac, kým mu nenarástli vlasy, mi pripomínal odpor proti „druhému po bohu“.

Ján Levický


Zpět na seznam článků

Vyhledat
Webarchiv


TOPlist

Creative Commons License
veškeré texty i fotografie zde uveřejněné podléhají licenci Creative Commons BY-NC-ND

 

Klub vojenské historie ČESKOSLOVENSKÉ LIDOVÉ ARMÁDY
http://www.csla.cz - http://forum.csla.cz - http://kvh.csla.cz

ZBRANĚ Pusky