|
Bolo to už véééľmi dávno. Ešte za hĺbokej totality, kedy sme bránili výdobytky socializmu pred západnými inperialistami. Ja som vtedy ako "absík" robil v Prachaticiach technika tankovej roty u bojového motostreleckého pluku. Tak niekedy v januári 1966 sme absolvovali tankové streľby na streľnici v Boleticiach na Šumave. V jeden deň sme mali spolu denné aj nočné streľby. Bolo tak asi 15 pod nulou a všetci sme boli premrznutí na kosť. A ako je známe, armáda je organizovaný bordel, tak sme v súlade s počasím a vonkajšou teplotou dostali takú hodne "kalorickú" večeru a to zemiaky s mliekom. Po večeri som mal väčší hlad ako pred ňou. Ako technik som celý deň nemal čo robiť, tak som sa bezcieľne potĺkal okolo streľnice. Bol som všade a nikde. Večer, keď sa mi už od hladu robili kruhy pred očami, som sa svojmu veliteľovi na niečo vyhovoril a za mesačného svitu pobral na ubikáciu. Bola to cesta takým úvozom, takže som nemohol zablúdiť. Prešiel som okolo košiara pod lesom, kde v drevenej maštali zimovali ovce. Bolo mi divné, že pes čo stále pobehoval okolo salaša na mňa nezaštekal. Už pri približovaní ku ubikácii mi zakrútilo s nosom, ktorý neomylne zaviedol moje vyhladované kroky priamo do kuchyne, odkiaľ sálala opojná vôňa pečeného mäsa. Najprv som si na adresu kuchárov pomyslel niekoľko nespisovných výrazov, že asi pre seba ukryli nejaké mäso a teraz sa oddávajú lukulským hodom, teda žranici. Keď som vrazil do kuchyne tak som sa ocitol ako v Raji. Svetlo, teplo, pohoda, chlapi v dobrej nálade a na šporáku panva a v nej bublali kusy mäsa. Z vrecka som vybral nôžík jak skaucká kudla a vrhol som sa ku šporáku. Kuchári a niekoľko ďalších vyvolených mazákov, hneď zhodnotili moje nízke chtíče po žrádle a hneď mi začali vysvetľovať, že nech ešte chvíľu počkám, lebo ešte to nie je hotové a potrebuje to ešte nejaký čas. Na otázku, že odkiaľ majú toľko mäsa, mi dosť presvedčivo odpovedali, že kúpili od baču zo salaša pod lesom barana. S vidinou dobrého žrádla a v teplom prostredí som sa vyvalil na lavicu a s občasným pochrapkávaním, čakal. Kuchári mäso odborne obracali, napichovali, podlievali, korenili, solili, dochucovali a robili rôzne ďalšie kúzla. Šéfkuchár z Grandu by bol pri nich břídil. Konečne nastal čas druhej večere. Odrezali mi kusisko mäsa a spolu s čerstvým chlebom som ho zožral. Neviem prečo sme stále fasovali chlieb taký stvrdnutý, keď na sklade bol aj čerstvý. Masť mi tiekla po brade a mal som sa báječne. Ale kuchári stále sa ma pýtali, že ako mi chutí a vymieňali si významné pohľady. Ale keďže z toho mäsa jedli všetci a kuchári najviac, tak som nenadobudol žiadne podozrenie. Keď som sa najedol, poutieral mastnú bradu, spokojne grgol, prdol, tak ma jeden z mazákov zobral kolo pleca a vyviedol vonku do tej zimy. Zašiel za roh nejakej budovy a doniesol celu kožu aj lebkou s vycerenými zubami toho psa, ktorého som pri ceste nestretol. Tie biele zuby sa v svetle lampy na mňa tak zlovesne škertili. Trochu sa mi zdvihol žalúdok, ale naozaj len trochu, lebo pri pomyslení na hlad zpred hodiny som okamžite ocenil aké šťastie ma stretlo. Tak som nič nenamietal a zbytkom chleba ešte vytrel omastok z panvy na šporáku. Jak málo stačí človeku ku šťastiu. Dôležité je aj to, že kedy a za akých okolností nás to šťastie postretne. Aj môj návrat na streľnicu nebol taký namáhavý. Streľba sa už pomali končila. Len sa každý divil, že sa tvárim tak spokojne. Teraz som už som na dôchodku a keď si na to tak spomínam, boli to moje najlepšie chvíle na vojenčine. Bencúr |
|
